Zdravím Ťa, drahýmôj predok,
oslovil ma ten človek a bol som celkom rád, že mi nenadáva dozadkov. Začal som pobavene čítať ďalej zvláštny dopis, a poviem vám, že išlo o veľmi nezvyklý spam:
Som nesmierne rád, že čítaš tietoriadky. Ver mi, stálo veľa úsilia, kým sa podarilo vyvinúť technológiu, ktorámi umožnila napísať Ti ich. Si prvý človek, ktorému podobný e-mail posielam. Ja budem vedieť, či pokus vyšiel, až keď odpovieš. Ty už to vieš teraz.
Ale k veci. Píšem Ti touto archaickou formou z budúcnosti. Napodiv sa e-mail javí veľmi vhodný na otestovanie niektorých teórií, ktoré overujem. Podľa predbežných výpočtov je veľmi pravdepodobné, že sa mi ho podarí doručiť už v nedeľu 27.2.2005, okolo 16.00. Technológia medzičasovej komunikácie má v sebe skrytý ohromný potenciál, ale aj riziká. Nečakaj preto nijaké senzácie o katastrofách, významných udalostiach, či nebodaj výherných číslach. Zakázané sú všetky správy tohto druhu - naďalej budete odkázaný na vlastný rozum, šťastie a silu. Komu sa máli, má k dispozícii Nostradama ;-). Rovnako nemôžem uviesť dnešný dátum. Ver, že mám dobré dôvody cenzurovať takéto informácie.
Cítim sa zvláštne. Kontaktujem dávno mŕtveho človeka, ktorý ma veľmi ovplyvnil. V dobe, doktorej som Ti e-mail datoval, si bol bývalý drevorubač, ktorý občas čosi zozábavy napísal. Ak sa nemýlim, získal si už aj cenu za poviedku v akejsi súťaži. Myslím, že si nedávno začal písať weblog.
Ja mám veľkú výhodu, že poznám knihy, ktoré ešte len napíšeš. Ty máš zasevýhodu, že vieš aj to, čo nikdy nenapíšeš. A najmä to je dôvod, prečo kontaktujem teba. Niečo, čo si si nechal pre seba, nám v súčastnosti môže veľmi pomôcť. Žiaľ spisovatelia vašej doby už nenechávajú po sebe hory konceptova ich pevné disky sú väčšinou stratené, alebo úplne bezcenné pre výskum.Nepoviem Ti hneď, čo od teba chcem vedieť. To sa dozvieš neskôr. Teraz by som Ťa chcel požiadať o spoluprácu a nadviazanie kontaktu. Ja Ti na oplátku dodám informácie o nových technológiách a oživote na planéte, ktorú ste nám prenechali.
Teší ma, že si môžem zároveň precvičiť slovnú zásobu starej krásnej slovenčiny.Vieš, nemám s kým rozprávať touto takmer zabudnutou rečou. Málokto by mi rozumel. Tých niekoľko úzko špecializovaných ľudí, ktorí by to dokázali, radšejkomunikuje univerzálnou rečou dneška (ale o tom inokedy). Čítanie starýchkníh a Pranetu (tak dnes voláme torzo internetu, ktorýpoužívate) je síce zábavné, ale možnosť priamo komunikovať je sen, ktorý sa mi, dúfam, konečne splní.
Takže, ak súhlasíš s našou spoluprácou, mám prvú prosbu. Klikni na tento odkaz. Stránka vyžaduje login a heslo. Prihlás sa svojímmenom a zadaj heslo. Určite vieš aké, len musíš porozmýšľať. Pred budúcnosťou svoje heslá neschováte. Po prihlásení odpovieš naniekoľko otázok, tie slúžia na kontrolu identity a možno pridajú vážnosť textu,nad ktorým sa v duchu smeješ... Odpovedaj, prosím, pravdivo. Jediná zlá odpoveďznamená reset programu. Bezpečnosť nadovšetko. Do formulára napíš svoje odpovedea odošli nám ich. Potom zverejni na svojom weblogu obsah môjho e-mailu. Dátum zverejnenia nastav na 1.3.2005, medzi 17.00-18.00 vášho lokálneho času. Tento úsek Pranetu mámbezpečne v archíve (aj s originálnymi, už trochu poškodenými hard diskami zoserveru Sme). Tak budem môcť odsledovať, čo sa stane a kde sa nám to objaví. Takže, dúfam, že mi dnes dáš dôvod k oslave. Stačí málo z Tvojej strany:
Stačí odpoveď
S priateľským pozdravom
Miloš Kováčik
Prišlo mi to celé ako nepodarený žart pochabého kamaráta. Aj tak mi nedalo nekliknúť na odkaz. Keď som zadal heslo, ktoré používam v systémoch, kde mi je srdečne ukradnuté, či na heslo niekto príde – nič. Skúšal som bezvýsledne zopár ďalších hesiel - nič. Potom som z recesie zadal SVOJE heslo. Je to dlhé, veľmi silné heslo, ktoré som používal výhradne v zabezpečenej sieti a myslel som, že ho nik nepozná. Áno, tušíte dobre, heslo bolo správne. Potom prišli otázky. Nič mimoriadne, väčšinou som vystačil s odpoveďou neviem, áno a nie. Avšak posledná otázka ma dorazila. Nechápem ako na to niekto mohol prísť. Každý máme svoje tajomstvá, ale ako mohol niekto zistiť moje najväčšie? Bez dlhého rozmýšlania som odpísal:
Ahoj drahý potomok M.K.,
neviem kto si, ale zdá sa, že ty o mne vieš všetko. Odkiaľ?
Že vieš moje heslo to ešte pochopím, dá sa to vyčuchať. Lenže ako vieš, čo sa vtedy stalo? Nikdy som o tej čudnej príhode nikomu nepovedal. Nikomu.
Hocijaký pokus o kontakt začni odpoveďou na moju jasnú otázku. Bez nepravdepodobných rozprávok o budúcnosti. Potom sa môžeme baviť sa na tvojich hlúpych žartoch a tváriť sa, že som mŕtvy.
E.G. Po odoslaní odpovede sa okno Firefoxu bez zvyčajného opýtania zavrelo aj so všetkými záložkami. Odkaz v texte ostal síce podčiarknutý, ale hypertext nikde. Chlapík bol macher. Niekoľkými klávesovými skratkami som na stránku svojho weblogu preniesol obsah a dopísal som k nemu pár viet. Ak sa z toho vykľuje spam, nebude na týchto stránkach prvý. Horšia alternatíva: vŕta mi stále hlavou možnosť, že nejde ani o spam, ani o žart. Čo ak to bol naozaj potomok?
(Ak mi ešte napíše, tak príbeh pokračuje)
